Sabé

Ráno vstaneš,
cez hubu dostaneš.
Utekáš na autobus,
zdiaľky zakýva ti Ikarus.
V škole zase neskoro,
ďalšia guľa poletí čoskoro.
Na matike nechápeš,
fyziku zas odflákneš.
Po škole už čosi tušíš,
dievčaťu už horia uši.
Že súdení si nie ste,
povie ti hneď na mieste.
Domov kráčaš strápený,
kým ťa auto zachráni.
Už sa rúti sanitka,
policajt rýchlo zapíska.
Už sa vidíš hore, v nebi,
alebo v ohni, na tanieri.
Chirurg sa tu snaží, skúša,
rodičia ti plačú do vankúša.
Boh ťa víta: "Dobrý deň!"
Och, to svetlo. Nevidíš preň.
"Otvor oči! Tu som, tu!"
Nevidíš však cez tú tmu.
"Je mi ľúto, plačem veľmi,
tvoj syn už neuvidí, ver mi."
Taký deň...
Obesiť sa preň.
Nevidím už, slepý som,
neuvidím ani strom.
Dievča ma už nechce,
posteľ, skrinka,
všetko ma tu tresce.
Matka, Tinka,
nepoznajú mieru,
zabili mi aj poslednú vieru.