Sabé

A to dno sa ku mne priblížilo dnes. Užívam si jeho dotyk, to ako ma k sebe priťahuje, užívam si ten smútok, hnev, nenaplnené túžby. Všetko čo patrí ku dnu, čo tvorí jeho bahno. Váľam sa tam a plne si to vychutnávam. Cítim každý jeden dotyk, každé nešťastie, každý trapas, každý nevďak voči ľuďom, ktorí si zaslúžia moju vďačnosť, každú chybu a trápim sa tým. Vidím mnoho okamihov znova a znova, viem, čo som mala urobiť inak. Ľutujem sa. Hnevám sa na seba. Hnevám sa na ľudí. Nechcem nikoho vidieť, toto je iba MOJE dno. Smutné na tom celom je, že nevidím dôvod odraziť sa. Nevidím dôvod prečo plávať hore, prečo žiť ďalej, prečo sa naďalej neutápať v tejto špine môjho života, trýzniť sa myšlienkami na to, čo bolo zlé, čo som pokazila ja, kto mi ublížil, kto ma nevidel, čo som neurobila... Aspoň viem, že cítim. Hnev, smútok, ľútosť, prázdno... Tieto pocity sa v rýchlom slede striedajú, okamihy môjho bezvýznamného života sa mi mihajú pred očami a vidím sama seba ako kráčam tmavou ulicou, vyhýbam sa ľuďom, ktorých poznám a kráčam domov. Ako nevďačná dcéra, ako úbohá troska tohto sveta bez náručia, do ktorého by sa mohla ukryť. Vo vnútri stále ležím na dne, držím sa ho, vyvolávam si ďalšie a ďalšie spomienky, na ďalších ľudí, na tých, čo zradili, na tých, čo zranili...
Ale ešte stále cítim. Žiaľ.